SLOBODA VIERY A NÁBOŽENSTVA (Helena Barancová)

V súvislosti so skúmaním postavenia viery a náboženstva v pracovnoprávnych vzťahoch celkom zjavne vyplýva, že kvalitnejšia a precíznejšia právna interpretácia textov normatívnych aktov EÚ, ale aj prameňov Rady Európy, by znížila možnosť nesprávnej širokej právnej interpretácie možnosti a oprávnenosti zásahov do ľudského práva slobody viery a náboženstva. Platí to nielen pokiaľ ide o európskych zákonodarcov, Európsku úniu a Radu Európy, ale aj pre slovenského zákonodarcu. Ani ten neposkytuje dostatočný právny základ pre správny postup zamestnávateľa v oblasti dodržiavania slobody viery a náboženstva v pracovnoprávnych vzťahoch. V pracovnom práve doteraz nebolo konštituované cirkevné pracovné právo, pretože je dosť dobre jasné, že uvedený druh pracovnoprávnych vzťahov, hlavne osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť vo vzťahu k cirkevným zamestnávateľským subjektom, sa má spravovať prednostne cirkevným právom a len podporne „svetským“ právom, t.j. najmä Zákonníkom práce. Problémom však je, že dostatočné právne odpovede na postavenie fyzických osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť, ani na postavenie iných zamestnancov pracujúcich v cirkevných zamestnávateľských subjektoch nám nedáva právna úprava Slovenskej republiky, t.j. tzv. „svetské“ právo, ale ani cirkevné právo. Aj z toho dôvodu rozhodovacia činnosť slovenských či českých súdov nie je jednotná a v niektorých prípadoch si protirečí.